90. Al Baľad (Mesto)

Prisahám na toto mesto, (90:1)
(90:1): Mestom sa myslí Mekka v ktorej sa nachádza Kába.

Keď ty (Muhammad) si v tomto meste (v Mekke),

A (prisahám) na otca a na to, čo (on) splodil, (90:3)
(90:3): Podľa výkladov Koránu sa vo verši otcom myslí Adam, ktorý sa považuje za otca
ľudstva a splodenými sú ľudia pochádzajúci z jeho potomstva, najmä proroci a poslovia Boží.

Stvorili sme človeka do stavu sprevádzaného námahou. (90:4)
(90:4): Pretože celý život človeka na zemi je drinou a námahou: od jeho nosenia v lone
matky, cez jeho pôrod, živenie, dospievanie, cez jeho život až po smrť.

Myslí si (človek, ktorí odmieta vieru v Boha a v posolstvo posla Muhammada, povyšuje sa
a pýši svojou silou), že nik proti nemu nič nezmôže? (Človek ako taký je tvor veľmi
zraniteľný, preto by si mal uvedomiť, že môže byť zasiahnutý kedykoľvek)

Hovorí (a bedáka človek, keď mu to už nie je platné): „Premárnil som bohatstvo
nahromadené“.

Myslí si (človek), že ho nik nevidel (kde a kam svoje majetky premárnil)?

A či sme mu (človeku) nedali dve oči (ktorými vidí)?

A jazyk a dve pery (ktorými je a hovorí)?

A ukázali sme mu obe cesty (dobra i zla, aby dokázal rozpoznať, čo je správne a čo nie)?

Nech preto (po tom všetkom, čo sme človeku dali) prekoná prekážku (ktorú má pred
sebou, prekonaním ktorej získa Božiu spokojnosť, dovedie ho to k dobru a prekonaním ktorej
zdolá ľudskú lakomosť a strach),

A či ty vieš (ty, ktorý počúvaš), čo je to za prekážku?

Oslobodenie spod otroctva (to je tá prekážka),

Alebo nakŕmenie (toho, kto nemá čo jesť) v deň hladu (keď je hlad a núdza a nedostatok
potravy, kedy si človek uberie z toho, čo má, aby ostatným dal a pomáhal im),

Sirotu príbuznú (príbuzného osirelého, ktorý nemá, kto by sa oňho staral a pomáhal mu,
čím sa zvýrazňuje dôležitosť príbuzenských vzťahov),

Alebo (nakŕmenie) chudáka na zemi ležiaceho (a biedou postihnutého),

A potom (keď to všetko plní, ešte) patriť medzi tých, ktorí uverili a pobádali sa k
trpezlivosti (k výdrži a vytrvalosti v dobrých i zlých obdobiach) a pobádali sa k milosti (a
milosrdenstvu nielen k chudobným a biednym, ale aj ku všetkým ľuďom). (90:17)
700
(90:17): Uvedené správanie a pomáhanie ľuďom sa človeku rátajú ako dobrý skutok, pokiaľ
by tieto dobročinné úkony boli podporené vierou a sledovali Božiu spokojnosť. Inak by nimi
človek chcel dosiahnuť buď iba spokojnosť ľudí, alebo by chcel uspokojiť iba samého seba a
za to mu Boh najvyšší nemôže pripísať dobré skutky. Ak niekto koná dobro v živote
pozemskom bez viery a bez toho, aby týmto dobrom sledoval Božiu spokojnosť, potom Boh
takémuto človeku dobro, ktoré vykonal, odplatí dobrom v živote pozemskom. Ako dobré
skutky sa mu však nepripíšu a v súdny deň sa nezarátajú, keďže takýto človek existenciu
Boha alebo súdneho dňa vôbec nepripúšťa. Človeku sa dostane to, k čomu smeruje jeho
úmysel a vôľa. O spokojnosť Stvoriteľa sa nakoniec usiluje len ten, kto v Neho skutočne verí.

Tí (ktorí tak konajú) budú na pravej strane. (Budú to tí, ktorí si prevezmú knihu skutkov
svojou pravou rukou a budú pokračovať do raja. Pozri úvodné verše 56. kapitoly Al Váqia.)

Tí, ktorí odmietli veriť v naše znamenia, tí budú na ľavej strane (budú to tí, ktorí si
prevezmú knihu skutkov svojou ľavou rukou a budú pokračovať do pekla),

Bude na nich oheň uzavretý (a obklopí ich zo všetkých strán, zomkne sa vôkol nich).