V mene Boha milostivého, v moci ktorého je milosť

1.

Prisahám (Boh prisahá) na bežiace a dychtivé (vydávajúce zvuk podobný zvuku, ktorý
vydávajú kone, keď bežia), (100:1)
(100:1): V starších výkladoch Koránu sa uvádzajú dva výklady tohto verša. Prvý, že sa nimi
myslia útočiace kone. Druhý, že sa nimi myslia ťavy vezúce pútnikov vôkol Mekky na miesta
tvoriace súčasť rituálu púte. V niektorých novodobých výkladoch sa však stretávame s
výkladom, ktorý hovorí, že sa týmto i nasledujúcimi veršami myslia vetry.

2.

A prisahám na tie, ktoré hádžu viditeľné iskry,

3.

A prisahám na tie, ktoré útočia na úsvite,

4.

A ktoré v ňom mračná (prachu alebo vody) víria (a dvíhajú),

5.

A ktoré sa v ňom do stredu dostávajú zhromaždené (spoločne), (100:5)
(100:5): Ak by sme brali prvý výklad o útočiacich koňoch, tak by sa tým myslelo do stredu
vojska nepriateľa.

6.

Človek je veru Pánovi svojmu nevďačný (za všetky dary a dobrodenia, ktoré mu On dal,
čoho prejavom je to, že svoj život, majetky a všetko ostatné nespravuje v súlade s tým, čo mu
Boh uložil),

7.

A on (človek) je toho (ako s tým všetkým nakladá a spravuje to) pritom svedkom,

8.

A jeho láska (láska človeka) k úžitkom (majetkom, bohatstvu, moci a pod.) je veľmi
silná,

9.

A či nevie (človek a neuvedomuje si), že až bude rozhádzané to, čo je v hroboch (a mŕtvi
budú vzkriesení),

10.

A ukáže sa (bude odhalené), čo je v hrudiach (skryté),

11.

Že ich Pán (Pán všetkých ľudí i všetkého tvorstva) bude v ten deň o nich všetko vedieť.
(Nech si uvedomia, že Boh pozná minulosť, súčasnosť i budúcnosť a i v tento deň bude o nich
vedieť úplne všetko a bude odhalené i všetko, čo vo svojom živote tajili.)